Voznesénije Hospódne v prešovskom Katedrálnom chráme

„Voznesísja na nebesá, Bóže, i po vsej zemlí sláva Tvojá" (Ž 56). Takto si každoročne na štyridsiaty deň po Vzkriesení pripomíname Voznesénije nášho Spasiteľa Iisusa Christa. Je to udalosť, ktorou sa završuje pozemské pôsobenie Mesiáša, a zároveň Jeho dielo záchrany človeka pre večný život," povedal v úvode sviatočnej homílie jer. Viktor Čabiňák.

Toto dielo sa podľa jeho slov začína vtelením Božieho Syna v Betleheme. „Tu sa Iisus Christos stáva Bohočlovekom. To znamená, že neprestáva byť Bohom, ale prijíma našu ľudskú prirodzenosť a stáva sa aj človekom. Keď dnes náš Spasiteľ odchádza na nebesia, k Trónu Trojice, do Otcovho náručia, ide tam, kde nikdy neprestal byť ako Boh, ale neprestáva pritom byť ani tým, kým sa pred 33 rokmi stal, človekom. V dôsledku toho je naša ľudská prirodzenosť nesená tam, kde ešte nikdy nebola. Tým sa dokončuje dielo zjednotenia Boha s človekom. Od tohto momentu sa naša ľudská prirodzenosť nezmeniteľne a naveky stáva účastnou na tajomnom živote Presvätej Trojice. Dnešný sviatok nám pripomína, akého veľkého daru sa dostáva celému ľudskému rodu. Christos nám ukazuje smer a spôsob, ako vystúpiť spolu s Ním na nebo," priblížil o. Viktor.

„My ľudia sme mnohokrát slabí, aby sme prekonali príťažlivosť tohto sveta. Dnes sa na pozvanie hore ľudstvo pozerá skôr ako na výzvu dobíjania vesmíru. Je jednoduchšie letieť do kozmu, ako zmeniť svoje srdce. Je jednoduchšie prekonať gravitáciu našej Zeme raketovými motormi, než vyhodiť zo svojho srdca to závažie, ktoré je k tomuto svetu priťahované oveľa väčšou silou, než je gravitácia. Astronómovia pátrajú svojimi teleskopmi v ďalekých kútoch vesmíru, no vziať namiesto ďalekohľadu mikroskop a nahliadnuť do svojho srdca chce oveľa väčšiu odvahu. A pritom jediná pravá cesta ku hviezdam vedie práve cez ľudské srdce," povedal o. Viktor.

„Dnes sa ľuďom otvára cesta do neba. Iisus ju sprístupnil a všetkých pozýva, aby po nej kráčali. Všetkých, ktorí sú ochotní zaprieť samých seba, vziať na seba svoj kríž a nasledovať Ho. Vieme, aká veľká obeť predchádzala Víťazstvu života nad smrťou. Preto si musíme byť vedomí, že aj naša cesta bude vyžadovať obrovskú snahu, veľké sebazaprenie, ale predovšetkým našu kladnú odpoveď na Božiu lásku. Aby Božia láska, ktorá objíma tento svet, ktorá drží každý atóm a molekulu pokope, prechádzala celým naším bytím a vyžarovala vôkol nás v podobe skutkov milosrdenstva a pomoci blížnym," dodal o. Viktor.

V závere sv. liturgie sa konalo pomazanie veriacich požehnaným olejom.