Veľký piatok v Katedrálnom chráme sv. Alexandra Nevského v Prešove

„Priblížili sme sa k Veľkému piatku – Piatku utrpenia. Mnohí sa pýtajú, v čom spočíva tajomstvo utrpenia. Veď každý deň, každú hodinu, každú minútu v našom živote sme svedkami utrpenia a smrti. Hľadáme pomoc a útechu v našom utrpení, ale v dnešný deň, na Veľký piatok nehovoríme o našom utrpení, ktoré je dôsledkom našich hriechov - hovoríme o utrpení Nevinného a Bezhriešneho, o utrpení Božieho Syna a zároveň Syna človeka, o utrpení nášho Spasiteľa Iisusa Christa," povedal v úvode kázne po večerni Veľkého piatku a sprievode s plaščenicou predstavený Katedrálneho chrámu mitr. prot. Michal Švajko.

Vo svojom živote máme podľa jeho slov tendenciu vnímať vieru ako prostriedok, ktorým chceme v slzavom údolí pozemského utrpenia a smrti získať od Boha pomoc a útechu. „Nástojčivo si od Boha vyžadujeme pomoc a útechu, hneď a teraz, v tento moment, v tejto chvíli nášho života. Spomeňme si na utrpenie Veľkého piatku. Dostalo sa Christovi útechy a pomoci vo Veľký piatok? Aj On túžil po pomoci a úteche od Svojich učeníkov, keď sa modlil pred Svojim utrpením v Getsemanskej záhrade. Tí však zaspali od únavy a slabosti. Nedokázali s Ním bdieť ani len jednu hodinu. Keď sa zamýšľame nad udalosťami Veľkého piatku, mnohokrát sme svedkami nesprávneho výkladu a chápania kresťanskej viery, a to práve vtedy, keď kresťanskú vieru znižujeme len na pomoc a útechu človeku v tomto pozemskom živote," povedal o. Michal.

„Znovu sa vraciame k utrpeniu Christa, k histórii Jeho pozemského života. Čo povedal? „Moja duša je smutná až na smrť". Bolo to utrpenie, ktoré nijaký človek nemohol uniesť. Spomíname na celú tragédiu ľudstva. Pred Christom stoja ľudia, ktorým poskytol pomoc a útechu, a oni kričia: „Ukrižuj Ho!" Keby sme na to všetko pozreli nestranne, zdalo by sa, že je to koniec. Kde je to Božie kráľovstvo, ktoré Christos sľuboval? Vtedy nikto ani len nepomyslel na to, čo sa udeje o dva dni. Nebude to pomoc a útecha, ale radosť a víťazstvo. No vtedy na to nikto nemyslel. Jediné, čo kňazi a farizeji neustále opakovali, boli slová: „Zíď z kríža a my uveríme". Aj nám, keď nesieme svoj kríž – kríž našej spásy, niektorí hovoria: keďže si veriaci, prečo ti tvoj Boh nepomôže. Kde je tvoj Boh, kde je tvoja viera? „Rúhaj sa Bohu a zomri", ako povedala manželka spravodlivému Jóbovi, keď Boh dopustil naňho utrpenie. Veď si len spomeňme, aká bola viera spravodlivého Jóba. I v tej najťažšej chvíli svojho života ako predobraz Spasiteľa hovorí: „Boh dal, Boh vzal. Nech je požehnané meno Hospodinovo!"," zdôraznil o. Michal v kázni.

„Keď našu vieru v Christa sústredíme len na pomoc a útechu v tomto pozemskom živote, vtedy ako hovorí sv. apoštol Pavol, sme najnešťastnejší spomedzi všetkých ľudí. Keď máme len takú vieru, že si myslíme: keď som zapálil sviečku, bol som na všetkých bohoslužbách, dal som dar na chrám a podobne, za to má byť Boh pripravený slúžiť mi – všetko, o čo poprosím, je Boh povinný urobiť, veď za to musím mať všetko – zdravie, majetok, úspech a šťastie... – pokiaľ je v nás takáto skazená viera, skazené kresťanstvo, vtedy sa kríž stane pre nás bláznovstvom a nerozumnosťou. Nechápeme perspektívu nášho života, nechápeme, že naše utrpenie môže byť pre nás skúsenosťou, ktorá nám pomôže v sebapoznaní a príprave k večnému životu," doplnil o. Michal.

„Modlime sa, aby sme boli schopní pochopiť, že kríž je symbolom víťazstva. Utrpenie a smrť Spasiteľa na kríži nám nedávajú pomoc a útechu, ale radosť z víťazstva nad hriechom. I napriek tomu, že Spasiteľ pred Svojou smrťou zostal osamotený. Až do dna vypil kalich Utrpenia, ktorý Mu bol pripravený. Prežil to najstrašnejšie, čo môže postihnúť človeka – samotu a opustenosť. Keď trpíme samotou, spomeňme si na Spasiteľa, ako bol opustený a osamotený v posledné hodiny Svojho pozemského života. Keď nás naši blízki opustili, keď nás naši priatelia opustili, keď sme sa stali obeťou nezaslúženého ohovárania, keď o nás vydávajú nepravdivé svedectvo alebo dokonca hovoria o tom, že nás treba zabiť, spomeňme si, že náš Spasiteľ týmto všetkým prešiel," povedal o. Michal.

„Ďakujme Spasiteľovi za to, že bol Sám, aby my sme neboli sami. Že bol opustený, aby my sme neboli opustení. Ďakujme Mu za Jeho utrpenie a smrť a prosme Ho, aby sme v našom utrpení cítili, že nie sme sami, ale že náš Spasiteľ je s nami až do konca sveta," dodal o. Michal.