Otec Peter, rodák z Banskej Bystrice, predniesol slávnostnú kázeň, v ktorej okrem iného povedal: „Vždy, keď vidím ikonu týchto popredných apoštolov, predstavím si celú Cirkev, ktorú obaja spoločne predstavujú, tú vlajkovú loď, ktorá putuje dejinami a je tu pre všetkých, aj pre Petrovcov – tradične veriacich, aj pre Pavlovcov – tých, ktorí ešte len prichádzajúcich k viere. Ľudstvo má tendenciu počas svojho dejinného behu zabúdať. Zabúda nielen na Boha, ale aj na svojho najväčšieho nepriateľa – diabla. Zabúda na večný život, zabúda na peklo a na to, že je možné „žiť" večnosť vo vzdialenosti od Boha. No vždy je tu prítomná loď Cirkvi, ktorá pripomína svoju hlavnú úlohu, čiže záchranu človeka. Sloboda spočíva v tom, že na túto loď možno nastúpiť, no možno z nej aj vystúpiť. Keď si človek myslí, že inou loďou, napríklad pirátskou, či konkurenčnou, ktorá sa vydáva za pravú Cirkev, skôr, alebo bezpečnejšie dôjde do prisľúbeného Tichého Prístavu, spokojne môže odísť. Jediné, čo nemôže, je meniť pravidlá bezpečnej plavby. A medzi takéto pravidlá patria napr. pôst, modlitba, pokánie, eucharistia a iné.
To, že večný život jestvuje aj v odlúčení od Božej blízkosti, si nemusíme hneď predstavovať obrazmi rohatých čertov a vriacich kotlov, aj keď je pravdou a Cirkev to vždy učila, že je to nesmrteľná duša, ktorá sa po všeobecnom vzkriesení a Veľkom Súde opätovne spojí s telom človeka a tak zdedí večný život alebo večnú záhubu. Bude to teda nielen duchovná, ale aj fyzická realita. Niektorí svätí Otcovia a kresťanskí spisovatelia ponúkajú vo svojich úvahách trošku netradičný pohľad na údel spravodlivých a hriešnikov, keď hovoria o takzvanej náprave všetkých vecí pri konci sveta, kedy sa má Boh stať všetko vo všetkom, podľa slov sv. apoštola Pavla. Tak napríklad sv. Gregor Teológ hovorí, že každý jeden človek vlastne dostane to, čo chcel, po čom túžil, to, o čo sa namáhal, lebo sú dve možnosti, ako sa zjednotiť s Bohom. Ide to buď skrze blahodať, ale aj mimo blahodate.
Skrze blahodať, to sú tí, ktorí sa snažia žiť svoj život v neustálom pokání v priestore Cirkvi, čiže skrze jej tajomstvá načerpávajú blahodať, nestvorenú Božiu energiu Svätého Ducha, ktorá ich zbožšťuje, pripodobňuje Bohu. Títo sa vlastne pripravujú na to, čo budú v plnosti zažívať v budúcom veku. Mimo blahodať, to sú tí, čo konajú opačne. Nechcú, nemajú potrebu, nepripravujú sa. A tu je vidieť ten paradox! Zjednotení s Bohom budú všetci, ale kým pre jedných bude Božia prítomnosť ovlažujúca, osviežujúca a darujúca rajské potešenie, tak pre druhých bude tá istá Božia prítomnosť neznesiteľne páliacim ohňom. Z tohto pohľadu sa večný život javí ako stav celej ľudskej bytosti, tak duše aj tela. Som rád, keď vidím, že aj v mojom rodnom meste, i v ďalších mestách stredného a západného Slovenska je prítomná loď Cirkvi, aj ľudia, ktorí chcú a prichádzaj – či už sú Petrovci, alebo Pavlovci – aby načerpali posilu k plavbe po rozbúrenom mori tohto života".
Po sv. liturgii sa k prítomným prihovoril i vladyka Rastislav, ktorý s ohľadom na misijný charakter cirkevnej obce zdôraznil dôležitosť vernosti tradíciám na jednej strane a zároveň hľadania spôsobov živého pretlmočenia tradícií spôsobom zrozumiteľným dnešnej dobe na druhej strane. Po ňom sa ku všetkým prihovoril aj miestny duchovný správca o. Marek Ignacik, ktorý sa poďakoval vladykovi i duchovným za spoločné modlitby a veriacim za ich účasť na tejto slávnosti.
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia