Rozlúčka s mitr. prot. prof. ThDr. Petrom Kormaníkom, PhD.

Na pohrebe boli okrem príbuzných, priateľov a známych o. Petra prítomní i zamestnanci Úradu Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku a Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, kde o. Peter pôsobil. Rozlúčiť sa s ním prišli aj viacerí absolventi fakulty, ktorí v súčasnosti pôsobia ako duchovní.

Pohrebnú homíliu predniesol a nekrológ prečítal dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove prot. prof. ThDr. Štefan Pružinský, PhD. V závere pohrebného obradu sa k prítomným so slovami útechy a povzbudenia obrátil metropolita Rastislav.

Nekrológ

Vaše Blaženosť, dôstojní duchovní otcovia, smútiaca rodina, bratia a sestry, vážení prítomní,

zišli sme sa dnes v tomto chráme, aby sme sa modlitebne rozlúčili a odprevadili do večnosti mitroforného protojereja prof. ThDr. Petra Kormaníka, PhD., ktorého vo veku 80 rokov pozemského života povolal k Sebe Stvoriteľ. Dovoľte mi, aby som vás oboznámil s jeho kňazskou a akademickou službou v Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

Zosnulý mitroforný protojerej Peter Kormaník sa narodil 28. júna 1945 v obci Litmanová (okr. Stará Ľubovňa). Teologické štúdium absolvoval v rokoch 1962-1966 na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prahe so sídlom v Prešove. Ešte počas štúdia v roku 1964 ho Jeho Preosvietenosť biskup prešovský Dorotej v Pravoslávnej cirkevnej obci v Litmanovej postrihol za čteca.

23. apríla 1966 vstúpil do manželského zväzku s Annou Gumanovou. Boh požehnal ich manželský zväzok deťmi Janou (1968) a Petrom (1972) a Vladimírom (1981), ktorý zosnul v roku 1984.

Na diakona ho vysvätil Jeho Preosvietenosť biskup prešovský Nikolaj 8. mája 1966 v biskupskej kaplnke. 21. júna 1966 ho vladyka Nikolaj vysvätil za kňaza. 1. júla 1966 ho ustanovil za duchovného správcu Pravoslávnej cirkevnej obce v Matiaške (okr. Vranov nad Topľou).

V rokoch 1967-1969 absolvoval základnú vojenskú službu.

V rokoch 1969-1977 pôsobil ako duchovný správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Ubli (okr. Humenné). V roku 1973 bol ustanovený za arcidekana pre obvod Humenné II. V r. 1973 administroval Pravoslávnu cirkevnú obec v Hrabovej Roztoke. V rokoch 1978-1987 pôsobil ako duchovný správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Prešove. V r. 1988 administroval Pravoslávnu cirkevnú obec vo Svetliciach. Od roku 1997 bol pomocným duchovným Katedrálneho chrámu sv. Alexandra Nevského v Prešove.

Počas svojej dlhoročnej kňazskej služby bol postupne ocenený rôznymi cirkevnými vyznamenaniami. V r. 1970 právom nosenia nabederníka, v r. 1973 právom nosenia zlatého náprsného kríža, v r. 1979 mu bol udelený titul protojerej. V r. 1991 mu bolo udelené právo nosenia náprsného kríža s ozdobami, v r. 2005 právo nosenia mitry a v roku 2016 mu Jeho Blaženosť, arcibiskup prešovský a metropolita českých krajín a Slovenska Rastislav udelil právo nosenia druhého kríža. Zosnulý mitroforný protojerej Peter pôsobil v kňazskej službe úctyhodných 60 rokov.

Okrem kňazskej služby pôsobil o. Peter súbežne aj v akademickej oblasti. V roku 1950 bola zriadená Pravoslávna bohoslovecká fakulta so sídlom v Prešove na základe vládneho nariadenia č. 112 zo 14. júna 1950. Súčasťou fakulty bol aj bohoslovecký seminár. Svoju pedagogickú činnosť začal o. Peter vykonávať v roku 1978, kedy začal pôsobiť na fakulte ako odborný asistent. Za docenta bol menovaný v roku 1983.

V roku 1990 sa stala Pravoslávna bohoslovecká fakulta a jej kňazský seminár súčasťou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Akademický titul doktor pravoslávnej teológie získal o. Peter v roku 1991. V r. 1998 obhájil dizertačnú prácu a získal vedecko-akademickú hodnosť „philosophiae doctor" – PhD. V rokoch 1990-1995 bol členom Akademického senátu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a akademického senátu PBF. V rokoch 1993-1995 bol predsedom Akademického senátu fakulty. 

V rokoch 1994-1997 vykonával funkciu prodekana pre vedecko-výskumnú činnosť a školské vzťahy so zahraničím. Od roku 1996 bol spoluredaktorom Pravoslávneho teologického zborníka.

V r. 1997 - 2000 pôsobil ako prodekan pre pedagogickú a výchovnú činnosť.

Od 1. januára 1997 boli fakulta aj kňazský seminár na základe zákona NR SR č.361/1996 Zb. o vysokých školách začlenené do Prešovskej univerzity v Prešove. V rokoch 2000-2007 o. Peter pôsobil ako dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty Prešovskej Univerzity v Prešove. V roku 2002 bol prezidentom Slovenskej republiky Dr. h. c., Ing. Rudolfom Schusterom, CSc. vymenovaný za profesora pravoslávnej teológie.

O. Peter bol počas svojej akademickej pôsobnosti vedúcim katedry praktického bohoslovia (v r. 1991-2011), členom Vedeckej rady PBF, členom Spoločnej odborovej komisie pre doktorandské štúdium, garantom študijného odboru Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov: náboženská výchova a etická výchova, členom Vedeckej rady PU v Prešove, členom Rady informatiky PU a predsedom Edičnej komisie PBF PU v Prešove.

Pôsobil i na Úrade Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku. V rokoch 1986-1993 bol technickým redaktorom mesačníka časopisu Odkaz sv. Cyrila a Metoda. V rokoch 2006-2023 bol riaditeľom Vedeckej grantovej agentúry na Slovensku a posudzovateľom projektov. V rokoch 2010-2026 pôsobil ako tajomník Úradu Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

Od roku 2019 bol členom Finančnej komisie Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.

Blažénnyj pokój i víčnaja jemú pámjať!

Duchovní otcovia, bratia a sestry,

moment, keď si človek uvedomí, že je smrteľný, je jedným z najbolestnejších, ale zároveň aj najdôležitejších okamihov v ľudskom živote. Každý človek si v istej chvíli svojho života uvedomí, že všetko okolo neho podlieha smrti a usiluje sa toto poznanie spracovať. Rozličné náboženstvá a filozofie, civilizácie a kultúry sa na tento fenomén dívajú rôzne. Zatiaľ čo západný svet zväčša považoval smrť za osloboditeľku človeka z okov hmoty a pút tela, na Východe ju vnímali ako nový začiatok alebo príležitosť vyslobodiť sa z nekonečného kolobehu rodenia a umierania.

Biblický pohľad na smrť je úplne iný. Jedna z kníh Svätého Písma pripisuje múdremu Šalamúnovi výrok: „Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby živých. On stvoril všetko, aby jestvovalo: to, čomu sa dal zrodiť vo svete, má prinášať spásu" (Múd 1, 13-14). Boh stvoril život – smrť, ako protiklad života, nevyšla z rúk Stvoriteľa. Apoštol Pavol vraví, že smrť je náš „posledný nepriateľ" (1 Kor 15, 26). „Posledný" znamená ten najväčší a najmocnejší, ten, ktorého je najťažšie premôcť. Odkiaľ sa vzal taký veľký a mocný, zdanlivo nepremožiteľný nepriateľ?

Sväté Písmo hovorí: „Cez jedného človeka vstúpil do sveta hriech a cez hriech smrť: takto prešla smrť na všetkých ľudí" (Rim 5, 12). Hriech, ktorého sa dopustili naši prarodičia Adam a Eva, priviedol k smrteľnosti ich samých i všetkých ich potomkov. Prepodobný Maxim Vyznávač vysvetľuje: „Skrze jedného človeka, ktorý sa zo svojej vôle odvrátil od dobra, sa prirodzenosť všetkých ľudí zmenila z neporušiteľnej na porušiteľnú". Táto porušiteľnosť v konečnom dôsledku vedie k rozpadu a smrti človeka, ktorú prepodobný Ján Damaský definuje ako „oddelenie duše od tela".

Človek si postupne zvyká na skutočnosť, že je smrteľný. Hľadá si spôsob, ako sa s týmto faktom vyrovnať. Fenomén smrti môžeme odmietať a vzpierať sa mu alebo sa s ním zmieriť a prijať ho, nedá sa mu však vyhnúť. Náš pravoslávny obrad pohrebu vyjadruje všetku hrôzu a neprirodzenosť smrti vzhľadom na pôvodný zámer Stvoriteľa slovami: „Pláču i rydáju, jehdá pomyšľáju smérť - Plačem a nariekam, keď rozmýšľam o smrti a vidím v hroboch ležať to, čo bolo stvorené podľa Božieho obrazu – našu krásu, zbavenú tvaru, slávy a podoby."

Smrť je pre nás bolestná nielen z dôvodu roztrhnutia najhlbšieho puta medzi dušou a telom. Medzi ľuďmi existujú zväzky rovnakej alebo takmer rovnakej sily a pevnosti, ako je spojenie duše a tela. Vzťah medzi mužom a ženou, o ktorom Sväté Písmo hovorí, že „budú jedno telo" (Gn 2, 24), puto medzi rodičmi a deťmi, ako aj všetky ostatné príbuzenské a spoločenské väzby – to všetko predstavuje jeden z najpevnejších základov ľudského života a jeden z najdôležitejších faktorov sebaurčenia človeka. Naše medziľudské vzťahy, putá a väzby nám umožňujú prejaviť to, čo je v nás najlepšie a najvznešenejšie – súdržnosť, lásku, starostlivosť, záujem, poslušnosť, úctu... Keď sa takéto vzťahy pretrhnú – akoby zomrela časť nás samých. Preto je pre nás také ťažké prežívať smrť našich blízkych v akomkoľvek veku – ich odchod nám spôsobí ranu, ktorá sa nikdy nezahojí úplne.

Čo nám v našom žiali zostáva? Hovoriť nezmysly o tom, aký je Boh krutý a nespravodlivý? Alebo si usilovať fenomén smrti vysvetliť a ospravedlniť? Nie, bratia a sestry, nám treba jednoducho veriť. Pretože viera uznáva existenciu tajomstva. Tajomstva života i tajomstva smrti.

My kresťania veríme vo vzkriesenie mŕtvych. Niekto by sa mohol opýtať: „Christos vstal z mŕtvych. V poriadku, to chápem, veď bol Boží Syn. Ale čo to znamená pre nás, obyčajných ľudí? Prestali vari odvtedy ľudia zomierať?" Nie, ľudia neprestali zomierať a smrť aj naďalej pôsobí. Ako hovorí svätý Ján Zlatoústy: „Hoci jej moc je už teraz zrušená, jej pôsobenie sa skončí až vtedy", keď nastane druhý príchod nášho Spasiteľa a všeobecné vzkriesenie mŕtvych. No po Christovom Vzkriesení smrť stratila svoju moc, a hoci naďalej rozdeľuje dušu a telo človeka, ako aj nás ľudí navzájom, už nás nemôže odlúčiť od Boha.

Áno, ľudia naďalej umierajú a my naďalej plačeme. Ale pevne veríme, že tí, ktorí zomreli s Christom, sú viac živí než tí, ktorí zostávajú žiť na zemi v tele, zatiaľ čo ich duša bez Christa sa zmieta v agónii duchovnej smrti. Pamätáme na slová apoštola Pavla a veríme, že „ak sme zomreli s Christom, spolu s Ním budeme aj žiť" (Rim 6, 8).

V tejto viere sa dnes lúčime s nám blízkym a drahým duchovným otcom a učiteľom, mitroforným protojerejom Petrom Kormaníkom. Hospodin sa ho rozhodol povolať k Sebe v dobe, kedy si naša Cirkev pripomína Christovo Narodenie. V dňoch, keď sa my lúčime so starým rokom a vítame nový, on odchádza od nás z plynutia času tohto sveta a vstupuje do brán večnosti.

Otec Peter celý svoj život bezo zvyšku zasvätil kňazskej a pedagogickej službe. Ako duchovný správca viacerých cirkevných obcí, ako učiteľ a neskôr aj dekan Pravoslávnej bohosloveckej fakulty, ako tajomník úradu Metropolitnej rady – všade bol človekom na svojom mieste. Jeho služba Cirkvi, práca a povinnosti neboli ľahké – ale on ich dokázal vykonávať vždy dôstojne, vytrvalo, zodpovedne a precízne.

Budeme si ho pamätať ako učiteľa, ktorému vždy záležalo na tom, aby študenti poznali nielen poriadok bohoslužieb, ale najmä, aby pochopili ich ducha. Aby kňazi neboli iba vykonávateľmi obradov, ale ozajstnými pastiermi Božieho ľudu. Aby teológovia neboli iba odborníkmi, ale predovšetkým veriacimi ľuďmi. Celý jeho život bol životom úprimnej viery a úcty voči Bohu, ktorú potvrdzoval svojou obetavou službou ľuďom. Odkaz, ktorý po sebe zanechal – odkaz lásky k Bohu, vernosti Jeho slovu a dôvery v Jeho Prozreteľnosť – tento odkaz smrť nezničí. Som presvedčený, že všetko, čo po sebe zanechal ako duchovný správca cirkevných obcí, všetko, čo zasial do sŕdc študentov Pravoslávnej bohosloveckej fakulty, ako aj všetko, čím prispel k rozvoju celej našej miestnej Cirkvi – to všetko bude ešte dlho aj po jeho odchode prinášať mnohé a požehnané ovocie.

Dnes, keď sa s ním lúčime, cítime smútok a bolesť, ale zároveň aj vďačnosť – vďačnosť Bohu za to, že nám daroval takého človeka, kňaza a učiteľa. Sme vďační za každú liturgiu, ktorú odslúžil, za každú svätú tajinu, ktorú vykonal, za každé slovo poučenia, povzbudenia alebo rady, ktoré nám dal, za celý jeho život, ktorý nám v plnosti venoval. A preto sa s ním nelúčime so slovami beznádeje, ale v nádeji Cirkvi, ktorá verí vo vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Prosíme Boha, aby prijal dušu Svojho služobníka protojereja Petra tam, kde niet bolesti, zármutku, ani stonu, ale kde je život večný. Nech mu Hospodin daruje miesto v príbytkoch spravodlivých!