Okrem rodinných príslušníkov boli na pohrebe prítomní aj mnohí priatelia a veriaci z cirkevných obcí, v ktorých o. Ladislav pôsobil. Počas obradu pohrebu bol prečítaný nekrológ a príhovor Jeho Vysokopreosvietenosti arcibiskupa michalovsko-košického Juraja, ktorý vyjadril smútiacej rodine svoju úprimnú sústrasť. Spomenul v ňom slová o. Ladislava spred mesiaca, kedy sa videli naposledy a vyjadril svoju ľútosť nad tým, že sa nemohol z objektívnych dôvodov zúčastniť na poslednej rozlúčke s tak láskavým a obetavým kňazom.
Príhovor metropolitu Rastislava na záver pohrebu mitr. prot. Ladislava Bilého
Duchovní otcovia, bratia a sestry v Christovi,
svätý apoštol Pavol napomína rímskych kresťanov slovami: Nikto z nás nežije sebe samému a nikto sebe samému neumiera. Ak žijeme, žijeme Pánovi, ak umierame, umierame Pánovi, a tak či žijeme, či umierame, sme Pánovi (Rim 14, 7-8).
Ani my nezabúdame na jeho slová. Preto sme sa dnes v chráme svätých apoštolov Petra a Pavla v Trebišove zhromaždili, aby sme sa s modlitbami za odpočinutie duše rozlúčili s pre nás blízkym a vzácnym človekom – verným kňazom pravoslávnej Cirkvi o. Ladislavom Bilým.
O. Ladislav začal svoje duchovenské pôsobenie v roku 1968 – v dobe, ktorá bola pre pravoslávnu Cirkev na Slovensku časom skúšok a výziev. Ani odňatie štátneho súhlasu, ani civilné zamestnanie, ani mnohé iné protivenstvá v ňom nedokázali uhasiť úprimnú lásku k Bohu a vernosť Jeho svätej Cirkvi. Zo štyridsiatich piatich rokov duchovenskej služby, ktorú vykonával až do posledných dní svojho pozemského života, chcem osobitne vyzdvihnúť tridsaťdva rokov jeho pôsobenia ako duchovného správcu Pravoslávnej cirkevnej obce v Trebišove a dvadsaťjeden rokov služby vo funkcii kancelára Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku.
Smelo o ňom možno povedať slovami apoštola Pavla - dobrý boj bojoval, beh dokončil, vieru zachoval (2 Tim 4, 7). O. Ladislav nebol len duchovným správcom cirkevných obcí – v Ľubici, Strážskom, Zemplínskom Hradišti či v Trebišove. On bol obetavým otcom a oporou pre všetkých, ktorí u neho hľadali radu, povzbudenie alebo pomoc. Počas niekoľkých desaťročí nielen vybudoval a zveľadil viaceré chrámy a farské budovy, ale predovšetkým upevnil nespočetné množstvo ľudských sŕdc a duší v pravoslávnej kresťanskej viere a úprimnej zbožnosti.
Všetci, ktorí sme ho poznali, nikdy nezabudneme na jeho zanietenosť pre službu blížnemu, počas ktorej si nedoprial ani chvíľu oddychu. Ako kňaz nielen slovami povzbudzoval a poučoval iných, ale najmä skutkami každodenne naplňoval to, čo je napísané na kňazskom kríži, ktorý nosil na svojej hrudi a bolo hlboko vyryté v jeho srdci: Buď pre veriacich vzorom v reči, správaní, láske, duchu, viere a čistote (1 Tim 4, 12).
Dlhoročná kňazská služba o. Ladislava bola ocenená mnohými najvyššími cirkevnými vyznamenaniami – právom nosenia mitry, dvoch krížov, rádom sv. Cyrila a Metoda... Ale on za svoju najväčšiu poctu a vyznamenanie považoval ľudí, ktorí k nemu prichádzali so svojimi radosťami i starosťami, otázkami či prosbami o pomoc a modlitby. Jeho najväčšou radosťou bolo slúžiť svätú liturgiu a byť sprostredkovateľom Božej blahodate pre všetkých ľudí.
V knihe Zjavenia sv. apoštol Ján počul hlas z neba, ktorý hovoril: Blažení sú mŕtvi, ktorí odteraz umierajú v Pánovi. Áno – hovorí Duch – nech si odpočinú od svojich námah, lebo ich skutky idú za nimi (Zj 14, 13). Preto, aj keď dnes plačeme, zároveň Bohu ďakujme. Ďakujme za celoživotnú službu o. Ladislava, za to, že ho daroval Svojej Cirkvi, za to, že sme ho mohli poznať. A zároveň prosme Boha, aby prijal dušu Svojho služobníka a daroval mu miesto odpočinku tam, kde žiari svetlo Jeho tváre. Nech Hospodin zotrie každú slzu z očí pozostalých – manželky Heleny, detí a všetkých ostatných príbuzných a známych, ktorí dnes žialia nad svojou stratou. Nijaké ľudské slovo nedokáže zmierniť žiaľ zo straty blízkeho a drahého človeka – len On, Hospodin, môže utíšiť bolesť a darovať úľavu trpiacemu ľudskému srdcu.
Duchovní otcovia, bratia a sestry, smrť vždy znamená žiaľ a bolesť pre pozostalých. Ale Christos, ktorý smrťou pošliapal smrť a tým, čo sú v hroboch, daroval život, zmierňuje náš smútok tým, čo ako kresťania každodenne vyznávame v Symbole viery - očakávaním vzkriesenia mŕtvych a života budúceho veku. V tejto nádeji prosím Christa, aby sa k Svojmu dobrému a vernému služobníkovi, ktorého dnes odprevádzame, prihovoril slovami: Poď, požehnaný môjho Otca, zaujmi kráľovstvo, ktoré je ti pripravené od založenia sveta (Mt 25, 34)!
Otec Ladislav, víčnaja tebí pámjať, i blažénnyj pokój!
Nekrológ
Zosnulý o. Ladislav Bilý sa narodil 1. apríla 1948 v obci Zemplínske Hradište (okr. Trebišov). Bol jedným z dvoch synov Štefana Bilého a matky Júlie, rodenej Ihnátovej.
Základné vzdelanie ukončil v ZDŠ v Trebišove, kde aj pokračoval v stredoškolskom vzdelávaní na Strednej ekonomickej škole. Po ukončení stredoškolského štúdia sa rozhodol študovať na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove.
Po úspešnom ukončení vysokoškolského štúdia v školskom roku 1967/1968 na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove prijal sv. Tajinu manželstva s Helenou Borščovou, s ktorou spoločne vychovali dcéry Tatianu, Alenu, Vieroslavu a syna Rastislava.
6. novembra 1968 prijal z rúk biskupa prešovského vladyku Nikolaja v biskupskej kaplnke chirotóniu na diakona a 10. novembra toho istého roku v Katedrálnom chráme v Prešove prijal sv. Tajinu kňazstva. 15. novembra 1968 bol otec Ladislav ako novokňaz biskupom michalovským Cyrilom kanonicky prepustený do služieb Prešovskej pravoslávnej eparchie, kde bol od 1. decembra 1968 ustanovený za správcu cirkevnej obce Ľubica. Tu pôsobil do 1. júna 1969, kedy zo zdravotných dôvodov na vlastnú žiadosť túto cirkevnú obec opustil.
Po dočasnom odchode zo služieb Cirkvi otec Ladislav v rokoch 1969-1981 pracoval v ČSAD – TZZ Prešov, pracovisko Sečovce.
V roku 1981 bol biskupom michalovským vladykom Nikanorom s udelením štátneho súhlasu od 1. novembra ustanovený za správcu Pravoslávnej cirkevnej obce v Strážskom.
Od 1. januára 1991 bol menovaný za správcu Pravoslávnej cirkevnej obce v Zemplínskom Hradišti. Počas pôsobenia na tejto farnosti sa zaslúžil o zriadenie nových cirkevných obcí, a to vo Veľkých Kapušanoch, Čiernej nad Tisou a v Trebišove, kde bol od 15. júla 1993 biskupom michalovským vladykom Jánom ustanovený za duchovného správcu a pôsobil až do súčasnosti.
Počas svojho duchovenského pôsobenia vykonával funkciu arcidekana pre okres Trebišov a dekana pre okres Trebišov. V rokoch 2000-2003 zastával funkciu tajomníka Úradu eparchiálnej rady Michalovskej pravoslávnej eparchie.
3. marca 2004 bol arcibiskupom prešovským vladykom Nikolajom menovaný do funkcie kancelára Úradu Metropolitnej rady Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, kde pôsobil až do súčasnosti.
Počas svojho duchovenského pôsobenia sa v rámci Michalovskej eparchie zaslúžil o vybudovanie bohoslužobných priestorov a farskej budovy v Zemplínskom Hradišti, a taktiež o vybudovanie chrámu a farskej budovy v Trebišove. Za jeho dušpastiersku činnosť mu bolo udelené právo nosenia nabederníka a zlatého kríža, hodnosť protojereja, právo nosenia zlatého kríža s ozdobami, právo nosenia mitry, právo nosenia dvoch krížov a Rád sv. Cyrila a Metoda.
Za prácu na nive Christovej bol patriarchom moskovským a celého Ruska Alexijom II. vyznamenaný Rádom prepodobného Sergija Radonežského II. stupňa.
Bol skromný, obetavý, trpezlivý, plný lásky a oddanosti voči všemohúcemu Bohu a duchovnej pastve, ktorá mu bola zverená. Nech preto dobrotivý Boh bude milosrdný k jeho duši a uvedie ho do tých miest, kde nie je plač ani škrípanie zubov, ale večná blaženosť a radosť!
Blažénnyj pokój, i víčnaja jemú pámjať!
Zdroj: Úrad Michalovsko-košickej eparchie v Michalovciach
Tlačové oddelenie Úradu Prešovskej pravoslávnej eparchie v Prešove
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia