Zádušná sv. liturgia a pohrebné obrady sa konali v utorok 3. februára 2015 v Katedrálnom chráme sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove a v Dome smútku na Mestskom cintoríne v Prešove.
Pohrebné obrady slúžili spolu s Jeho Blaženosťou vladykom Rastislavom, arcibiskupom prešovským, metropolitom českých krajín a Slovenska, duchovný správca Katedrálneho chrámu sv. kniežaťa Alexandra Nevského mitr. prot. Michal Švajko, jerej Rastislav Gerka, jerej Michal Sivík a jerej Peter Polakovič.
Kázňou sa počas pohrebu k smútiacej rodine i veriacim prihovoril vladyka Rastislav. Poukázal v nej na pôvod a význam smrti v živote človeka. „Svätý Ján Zlatoústy, jeden z najväčších otcov a učiteľov v dejinách našej Cirkvi, uvažujúc nad tajomstvom smrti, podobne ako Christos v podobenstvách, aj on vysvetľuje svojim veriacim toto veľké tajomstvo príbehom z každodenného života. Hovorí: „Predstav si, že žije nejaký sochár, ktorý vytvoril nádhernú sochu. Avšak tento sochár má neprajníka, človeka, ktorý mu závidí. Tento človek v noci príde a jeho nádherné dielo, ktoré je už vystavené kdesi na ulici, poškodí. Sochárovi neostáva nič iné, len svoje dielo roztaviť – napriek tomu, ako ho má rád a koľko svojej zručnosti doňho vložil - neostáva mu nič iné, len svoje dielo roztaviť a znova odliať. Podobne je to i s nami ľuďmi. Boh bol onen sochár, ktorý vytvoril nádhernú sochu, nádherné dielo – človeka. Diabol bol onen závistlivec, ktorý toto nádherné Božie dielo poškodil. A tak do života ľudského rodu vstupuje smrť ako tavidlo hriechu, ktorý kedysi vnikol do ľudskej prirodzenosti. Smrť dáva možnosť človeku, ktorý kedysi z prachu povstal a doňho sa vracia, v posledný deň histórie tohto sveta pri všeobecnom zmŕtvychvstaní povstať z prachu zeme znovuobnoveným, bez akéhokoľvek kazu, vady, či ujmy. Ak by sme sa na smrť dívali z tejto perspektívy, je pre človeka veľkým darom, lebo nás nenecháva večne sa trápiť na tomto svete s vlastnou hriešnosťou, s vlastným zlom, a nedopúšťa, aby zlo skrze našu nesmrteľnosť zostalo večným. Lenže človek je bytosť, ktorá žije vo vzťahoch, a tu smrť vytrháva z náručia rodičom deti, deti pripravuje o rodičov, muža o starostlivú ženu, ženu o milovaného muža – a z tohto uhla pohľadu je pre nás ľudí zdrojom toho najväčšieho súženia, úzkosti a strachu. Christos, Syn Boží, vzal na Seba ľudské telo, aby celú ľudskú prirodzenosť, ktorá kedysi v Adamovi bola poškodená, aby ju Sebou znovu obnovil. On – Sám Život, Žriedlo života pre celé stvorenstvo, zostúpil na najhlbšie dno pekla, aby každej bytosti, ktorá túži po živote, dal možnosť a dar večného života. Veľmi nerád kážem na pohrebných zhromaždeniach, pretože tú bolesť, ktorú človek cíti vo svojom srdci zo straty milovaného človeka, je ťažké utešiť slovami, ale pre nás kresťanov je to, čo Christos spravil, dôvodom nádeje," povedal vladyka v kázni. „Naša sestra Nadežda, ktorú dnes vyprevádzame, okrem toho, že takmer 40 rokov pomáhala formovať stále nové a nové pokolenie, ktoré prichádzalo do školských lavíc na miestach, kde pôsobila, bola i manželkou jedného z našich vzácnych kňazov – otca Milana. Pomáhala mu niesť prinajmenšom polovicu z jeho kňazského kríža, ktorý vonkajším spôsobom spočíva na jeho hrudi," povedal vladyka Rastislav.
Rozlúčkovú reč predniesol mitr. prot. Michal Švajko, ktorý poukázal na obetavosť a pokoru zosnulej mátušky Nadeždy. „V čase, keď sa stala manželkou kňaza, prejav viery znamenal slabosť človeka. Byť vtedy manželkou absolventa bohosloveckej fakulty a potom kňaza vzbudzovalo údiv, pokývanie hlavou. Naša sestra Nadežda s pokorou prijíma túto úlohu byť manželkou duchovného a zúčastňovať sa na dušpastierskom živote svojho manžela, lebo cirkev je ako veľká nemocnica, kde všetci prichádzame s bolesťami a očakávaním pomoci. Za toto všetko sa jej chceme z úprimného srdca dnes poďakovať," povedal vo svojom príhovore otec Michal a v mene mátušky Nadeždy sa rozlúčil so všetkými príbuznými a známymi.
Telesné ostatky mátušky Nadeždy boli uložené do zeme na cintoríne v Prešove.
Víčnaja jéj pámjať!
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia