Metropolita Rastislav vo svojej homílii priblížil význam evanjeliového podobenstva o talentoch, ktoré sa číta na sv. liturgii v 16. nedeľu po Päťdesiatnici. „Podobenstvo o bohatom človekovi, ktorý sa chystal vypraviť na cestu do ďalekej krajiny a pred odchodom si zavolal svojich sluhov, ktorým zveril svoj majetok – tento príbeh je väčšine z nás dobre známy. Často našu pozornosť upúta obrovská hodnota alebo rozdielnosť zverenej sumy, niekedy nám však pritom unikne hlavná myšlienka evanjeliového príbehu o talentoch – že nie je dôležité, kto koľko dostal, ale ako s tým, čo dostal, naložil," uviedol vladyka a pripomenul, že talentmi nie sú iba schopnosti, vzdelanie či prirodzené nadanie, ale všetky dary, ktoré človek dostáva od Boha.
„Podobne ako sluhovia z podobenstva, aj každý z nás dostal od Boha nejaký talent. Nie sú to len schopnosti, vzdelanie alebo prirodzené nadanie. Dostali sme život, vieru, čas, ľudí okolo nás, príležitosti milovať, slúžiť, odpúšťať, modliť sa a prinášať dobro. Talenty – to sú všetky Božie dary, ktoré nám On dáva, aby sme ich využili na svoj úžitok i na prospech iných. Sú to Jeho dary, ktoré nám dáva nie preto, lebo sme si ich zaslúžili, ale preto, že nás miluje," priblížil vladyka.
Zdôraznil, že by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako s prijatými darmi nakladáme. „Otázka, ktorú by sme si po vypočutí podobenstva o talentoch mali položiť, znie: Ako s darmi Hospodina nakladáme my? Využívame ich na dobro svoje aj iných, alebo ich – podobne ako nedbalý sluha z podobenstva – „zakopávame do zeme"? Za čo bol nedbalý sluha potrestaný? Za to, že sa mu nepodarilo z jedného talentu urobiť dva? Za to, že napriek svojmu úsiliu nedokázal splniť vôľu svojho pána? Nie. Bol potrestaný za to, že sa jeho vôľu ani len nepokúsil naplniť," povedal vladyka.
Zároveň poukázal na vzťah medzi Božou láskou, ľudskou slobodou a zodpovednosťou za zverené dary. „Hoci Boh zo Svojej strany prejavil voči človekovi nevýslovnú lásku a urobil všetko, čo od Neho závisí, pre našu spásu – otvoril nám cestu k večnému životu – od človeka čaká, či na Jeho lásku odpovie. Boh, ktorý stvoril človeka slobodného, si ľudskú slobodu nesmierne váži a neporušuje. Čaká na našu odpoveď. Práve tu je ukrytý kľúč k správnemu pochopeniu toho, prečo je také dôležité „nezakopať" Božie dary. Zveľaďovanie darovaných talentov by malo byť našou odpoveďou na Božiu lásku a prozreteľnosť, ktoré sprevádzajú každého z nás na našej životnej ceste," vysvetlil vladyka.
Samotné plnenie náboženských povinností nemusí znamenať, že človek Božie dary skutočne využíva. „Pretože možno chodiť do chrámu, počúvať Božie slovo, prijímať sväté Tajiny, modliť sa – a napriek tomu Božiu milosť „zakopať". Môžeme vedieť, čo je správne, ale nerobiť to. Môžeme vedieť, že máme odpúšťať, ale vo svojom srdci živiť hnev. Môžeme vedieť, že máme pomáhať, ale odvracať sa od tých, ktorí našu pomoc potrebujú. Môžeme mať dar viery, ale nikdy sa oň svojím životom s nikým nepodeliť," povedal vladyka a zdôraznil, že Boh od človeka očakáva, že Jeho dar nenechá nevyužitý.
„Christos sa nás nebude pýtať, koľko sme dostali, ale čo sme s tým urobili. Boh od nás nechce päť talentov, ak nám dal len jeden. Ale nechce ani to, aby sme ten jeden zakopali. Možno je tým jedným našim talentom rodina, manželstvo alebo deti, o ktoré sa staráme. Možno je ním nejaký starý alebo chorý človek, ktorého opatrujeme. Možno schopnosť povzbudiť druhého alebo trpezlivosť. Možno schopnosť odpustiť alebo naša viera. Možno jednoducho čas, ktorý niekomu venujeme," povedal vladyka.
„Mnohí svoje talenty nevyužívame, alebo ich dokonca zneužívame na zlé, a potom sa ešte čudujeme, prečo je také zložité žiť na tomto svete. Ak budeme ochotní vkladať svoje sily do užitočných vecí, nielen svet, v ktorom žijeme, sa bude rozvíjať, ale aj Christova Cirkev bude napredovať. Stačí sa rozhliadnuť po tomto chráme. Nič z toho, čo vidíme okolo seba, nevzniklo samo – všetko je výsledkom práce ľudí, ktorí boli ochotní priložiť ruku k dielu na Božiu slávu a prispieť svojimi talentmi. To, že sa tu pravidelne konajú bohoslužby, je takisto možné len vďaka ľuďom, ktorí sú ochotní venovať Bohu svoj čas, energiu a schopnosti. Kiež by sme spolu s nimi všetci pochopili, že na každej svätej liturgii v tomto chráme nám náš Spasiteľ ponúka to najvzácnejšie na tomto svete – Chlieb života a Kalich spásy: dáva nám v Eucharistii Samého Seba – celého, bezo zvyšku, úplne. A od nás chce, aby sme sa Mu odovzdali podobne: aby sme Mu darovali celý svoj život, celé naše srdce," uviedol vladyka.
„Nech sa našou Sprievodkyňou na ceste zveľaďovania Božích darov stane Tá, ktorej Narodenie oslávime zajtra. Tá, ktorej príchod na svet sa stal predzvesťou vykúpenia ľudského rodu a obnovenia zväzku medzi nebom a zemou. Tá, ktorá si zvolila pre svoj život to jediné, čo je potrebné – dobrý podiel, ktorý sa Jej neodníme (Lk 10, 42). Spravme všetko, čo je v našich silách, využime čas, ktorý nám bol daný a každý deň Ju s dôverou a nádejou prosme: Presvätá Bohorodička, neopusť ma počas môjho života: nezver ma pod záštitu človeka, ale Ty sama sa ma zastaň a zmiluj sa," touto známou krátkou modlitbou uzavrel sviatočnú homíliu vladyka.
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia