50. výročie odchodu do večnosti igumena Ignatija (Čokinu) v Uličskom Krivom

Metropolitu Rastislava privítal v mene prítomných duchovných a veriacich z blízkeho i širšieho okolia okresný arcidekan mitr. prot. Mgr. Igor Kerekanič.

V homílii počas svätej liturgie metropolita Rastislav pripomenul život a duchovný odkaz igumena Ignatija, ktorý napriek neľahkým historickým okolnostiam zostal verný svojmu mníšskemu povolaniu a kňazskej službe. Zdôraznil, že skutočná veľkosť človeka nespočíva v majetku ani spoločenskom postavení, ale v duchovnom bohatstve, ktoré po sebe zanecháva službou Bohu a blížnym. V nadväznosti na evanjeliové čítanie o uzdravení človeka s vyschnutou rukou poukázal na to, že Božie prikázania, pôst, modlitba a cirkevné tradície nemajú byť samoúčelné, ale majú viesť človeka k pokore, odpúšťaniu, milosrdenstvu a láske. Christove slová „Vystri ruku!" označil za výzvu k duchovnej obnove, pomoci núdznym a zmiereniu s druhými. Na príklade života otca Ignatija vyzdvihol význam vnútornej slobody, ktorá sa prejavuje schopnosťou znášať krivdy a nepochopenie bez nenávisti, zachovávať vernosť Bohu a neochabovať v konaní dobra.

Po zaambónovej modlitbe svätej liturgie metropolita Rastislav nad hrobom otca igumena Ignatija odslúžil panychídu – krátku zádušnú bohoslužbu za odpočinutie jeho duše.

Duchovní otcovia, bratia a sestry v Christovi!

Blahodať Svätého Ducha nás dnes zhromaždila, aby sme si Božou liturgiou pripomenuli päťdesiate výročie odchodu do večnosti otca igumena Ignatija – horlivého mnícha, verného kňaza a neúnavného zvestovateľa pravoslávnej viery v Boha.

Skýt Preobražénija Hospódňa a obec Uličské Krivé sú úzko späté s poslednými rokmi jeho pozemského života – s jeho modlitbami, duchovným zápasom, pôstom, prácou a dôverou v Božiu Prozreteľnosť. Jeho hrob nám aj po päťdesiatich rokoch pripomína, že veľkosť človeka sa nemeria majetkom, ktorý počas života nadobudol, ani spoločenským postavením, ktoré dosiahol, ale duchovným bohatstvom, ktoré svojou službou Bohu a blížnym po sebe zanechal.

Tu sa pred sto dvadsiatimi siedmimi rokmi aj narodil – v dobe, keď sa vo vtedajšom Československu postupne obnovoval pravoslávny cirkevný život. Uličské Krivé sa vrátilo do pravoslávnej Cirkvi v roku 1922 a on sa rozhodol vydať na cestu mníšskeho života a kňazskej služby. Mladý Ján dostal pri postrihu meno Ignatij a podobne ako jeho nebeský patrón celý svoj život zasvätil ohlasovaniu pravoslávnej Christovej viery, ktorú uchovával vo svojom srdci ako najvzácnejší poklad.

Počas svojho života pôsobil na mnohých miestach. Slúžil v Hrabskom, Krásnom Brode, Ladomirove, Rebríne, Čertižnom, Pstrinej, Topoli, Runine a v ďalších obciach súčasného východného Slovenska. Žil v neľahkých časoch. Jeho detstvo poznačila prvá svetová vojna a mladosť medzivojnové obdobie. Potom prišla druhá svetová vojna a po nej nastala doba, keď sa viera v Boha začala považovať za prežitok, ktorého sa treba čo najskôr zbaviť.

Kňazská a mníšska služba si vždy, a obzvlášť v takýchto časoch, vyžadovala nielen odvahu, rozvahu, odhodlanie a obetavosť, ale aj pripravenosť znášať prekážky, príkoria a posmech. Od kňaza a mnícha sa očakáva, že o viere nebude iba hovoriť, ale že sa stane príkladom toho, ako treba podľa viery žiť. Toto je veľká výzva, ktorá bola v čase jeho života o to naliehavejšia, že mnohé okolnosti bránili ľuďom slobodne vyznávať a žiť svoju vieru.

Otec Ignatij robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa veriaci zhromažďovali na bohoslužbách, modlili, prijímali sväté Tajiny a vychovávali svoje deti v pravoslávnom kresťanskom duchu. Robil tak preto, lebo vedel, že Christova Cirkev – to sú predovšetkým verné ľudské srdcia. Chrámy, kaplnky, bohoslužobné knihy, ikony a kríže majú nesmierny duchovný význam, no ich zmysel, cieľ a poslanie sa napĺňajú len vtedy, keď privádzajú človeka k Christovi.

Jeho misionárske dielo nemožno hodnotiť podľa počtu obcí, v ktorých pôsobil, ani podľa počtu chrámov či krížov, ktoré postavil. Treba ho hodnotiť predovšetkým podľa ovocia jeho služby – podľa ľudí, ktorým pomohol nájsť cestu k pravoslávnej viere, modlitbe a životu v Cirkvi. Prečo je také potrebné, aby Christova Cirkev mala obetavých kňazov a horlivých veriacich? Pretože poznať sväté Písmo a Božie prikázania ešte neznamená správne im rozumieť a žiť podľa nich.

Dnešné Evanjelium, čítané v sobotu 21. týždňa po Päťdesiatnici, upriamuje náš duchovný zrak na dve udalosti, ktoré sa odohrali počas dvoch sobôt Christovho pozemského života. V jednu sobotu Christovi učeníci cestou cez obilné pole trhajú klasy a trú ich v rukách, aby sa najedli. Na druhú sobotu Christos vstupuje do synagógy, kde nachádza človeka s vyschnutou pravou rukou. V oboch prípadoch vyvstáva otázka, aký je skutočný zmysel Božieho prikázania a ako treba správne zachovávať Boží zákon.

Christos na túto otázku odpovedá slovami, ktoré sú kľúčom k pochopeniu dnešného Evanjelia: „Syn človeka je Pánom soboty" (Lk 6, 5). Zároveň kladie inú zásadnú otázku: „Pýtam sa vás: je dovolené v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo ho zničiť?" (Lk 6, 9).

Tieto slová nie sú iba odpoveďou na dávny spor o sviatkovaní soboty. Učia nás rozlišovať medzi vonkajším zachovávaním náboženských predpisov a skutočným životom podľa Božej vôle. Práve v ich svetle môžeme lepšie pochopiť duchovný odkaz igumena Ignatija, ktorého odchod do večnosti si dnes pripomíname.

Christos pripomína farizejom a zákonníkom udalosť zo života kráľa Dávida, ktorý v čase núdze vzal posvätný chlieb z Božieho domu a dal ho aj tým, ktorí boli s ním. Poukazuje tým na to, že Božie prikázania nemožno vykladať bez pochopenia ich duchovného zmyslu. Christos nechce zrušiť Božie prikázania ani viesť ľudí k ľahostajnosti voči duchovnému poriadku. Odhaľuje však nebezpečenstvo, ktoré vzniká vtedy, keď človek kladie väčší dôraz na vonkajšie predpisy, než na tých, ktorým má ich zachovávanie pomáhať na ceste k Bohu.

Božie prikázania nie sú prekážkou, ale cestou. Pôst, modlitba, bohoslužobný poriadok a cirkevné tradície nás majú viesť k očisteniu srdca, pokore a spoločenstvu s Bohom, teda k svätosti. Ak sa z nich stanú dôvody na odsudzovanie druhých, zabúdame na ich skutočný cieľ.

Mali by sme sa sami seba pýtať, či niekedy nepoznáme cirkevné pravidlá lepšie než svoju duchovnú núdzu a potrebu Božej milosti. Či sa viac nezaoberáme tým, čo druhí urobili nesprávne, než tým, ako im môžeme pomôcť. Či o svojej viere iba rozprávame, alebo podľa nej aj žijeme – bez toho, aby sme zavrhovali tých, čo nás nechápu alebo odmietajú.

Život otca igumena Ignatija bol životom mnícha – naplnený pôstom, modlitbou a zachovávaním duchovného pravidla. Jeho askéza však nebola samoúčelná. Nebola tým, kvôli čomu by sa povyšoval nad ostatnými. Práve naopak, pomáhala mu zachovať vernosť Bohu a zotrvať v službe ľuďom aj vtedy, keď mu táto služba prinášala námahu, nepochopenie a neraz aj posmech.

Opravdivé zachovávanie cirkevnej tradície možno spoznať nielen podľa vonkajšieho poriadku, ale predovšetkým podľa ovocia, ktoré prináša v ľudskom srdci. Kto sa postí, má sa učiť väčšej pokore. Kto sa modlí, má sa učiť odpúšťať, ako nás učia samotné slová modlitby: „a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame našim dlžníkom". A kto prichádza na svätú liturgiu, mal by sa naučiť prinášať obeť lásky podľa príkladu, ktorý nám dal sám Christos.

Mnohí z nás sa vo svojom duchovnom živote podobajú mužovi s vyschnutou rukou z dnešného Evanjelia. Možno máme obe telesné ruky zdravé, no vyschla v nás ochota pomáhať. Nedokážeme podať ruku zmierenia. Nedokážeme s dôverou vystierať ruky k Bohu v modlitbe, pretože naše srdce ochladlo. A sú aj takí, ktorých ruky ochromil smútok, sklamanie, strach alebo pocit, že ich už nikto nepotrebuje.

Christos však prišiel na tento svet práve kvôli nám – kvôli ľuďom, ktorí rôznymi spôsobmi trpia. Neprišiel nás odsúdiť, ale pozdvihnúť a uzdraviť. Jeho slová: „Vystri svoju ruku!" sú výzvou, aby človek znovu vykročil k životu, prijal Božiu blahodať a dovolil Hospodinovi uzdraviť v ňom to, čo ochablo alebo zoslablo.

„Vystri svoju ruku" znamená: všimni si človeka, ktorého ostatní prehliadajú. Podaj pomocnú ruku tomu, kto sa ocitol v núdzi. Usiluj sa o zmierenie tam, kde vznikol spor. Zachovaj si láskavosť aj voči tomu, kto ti nerozumie alebo ťa odmieta.

„Vystri svoju ruku" znamená: obráť sa znova k Bohu, keď tvoja modlitba zoslabla. Priznaj si vlastné nedostatky, učiň pokánie a neprestávaj veriť, že Božia milosť dokáže obnoviť aj to, čo sa ti v tvojom živote zdá byť nenapraviteľné.

Pamätajme na slová dnešného úryvku z Druhého listu apoštola Pavla Korinťanom: „Keď s odhalenou tvárou pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve – a to všetko mocou Pánovho Ducha" (2 Kor 3, 18).

Premena, o ktorej hovorí apoštol, sa nezačína vo vonkajšom svete, ale v srdci človeka. Začína sa vtedy, keď človek prestáva žiť iba podľa vlastnej vôle a učí sa dôverovať Bohu. Keď namiesto pýchy prijíma pokoru, namiesto hnevu odpustenie a namiesto ľahostajnosti súcit.

Prečo je táto premena taká dôležitá? Pretože, ako zdôrazňuje apoštol Pavol, „Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda" (2 Kor 3, 17). Človek vedome či nevedome túži po slobode – chce mať možnosť slobodne konať, rozhodovať sa a žiť bez obmedzení. Christova sloboda však siaha oveľa hlbšie. Je to sloboda od hriechu, nenávisti, závisti, pýchy – od túžby odplácať zlo zlom. Je to sloboda človeka, ktorý aj uprostred ťažkostí či skúšok zostáva zakorenený v Bohu.

Otec Ignatij bol príkladom takejto slobody. Jeho presvedčenie a spôsob života sa často stretávali s odporom, výsmechom a nepochopením. Napriek tomu sa podľa svedectiev tých, ktorí ho poznali, usiloval znášať prekážky a posmech s pokorou a láskou. Namiesto hnevu sa obracal k modlitbe a svoju kňazskú službu ani mníšsky život nikdy neopustil.

My ľudia zvykneme posudzovať druhých podľa toho, akí sa nám javia, a nie podľa toho, akí v skutočnosti sú. Niekto sa nám môže zdať slabý preto, že na urážku neodpovedá urážkami a neusiluje sa presadiť svoj názor za každú cenu. V skutočnosti si vyžaduje veľkú duchovnú silu nechať sa viesť pokorou a láskou tam, kde nás pýcha a egoizmus nabádajú k hnevu.

Nie je ľahké odpúšťať tam, kde by sme radšej odsudzovali, ani zostať verný Bohu vtedy, keď nám naša vernosť neprináša pochvalu či uznanie. Pravá vnútorná sloboda však nedovolí, aby v ľudskom srdci zvíťazila nenávisť – napriek všetkým urážkam, prekážkam či utrpeniu.

A tak dnes, keď si pripomíname 50. výročie odchodu otca Ignatija do večnosti, poprosme Hospodina, aby nás na príklade jeho života i života mnohých ďalších zbožných duchovných otcov a veriacich, ktorých daroval Svojej Cirkvi, naučil správne využívať dary, ktoré sme od Neho dostali.

Nech nás blahodať svätého Preobražénija, ktorému je zasvätené toto miesto, posilňuje, aby naše ruky neochabli v konaní dobra, naše srdcia nevychladli v láske a naše ústa nikdy nezabudli na modlitbu. Lebo Christos – tak ako pred päťdesiatimi rokmi, rovnako aj o päťdesiat rokov – nás bude vždy volať, aby sme vystierali svoje ruky, konali dobro a dovolili Jeho blahodati premieňať náš život tak, aby bol na slávu Boha – Otca i Syna i Svätého Ducha, a na našu spásu – teraz i vždy i na veky vekov!