Na záver utrene Veľkého piatku metropolita Rastislav v krátkom príhovore zdôraznil, že slová dvanástich Evanjelií svätých Strastí nás vždy znova duchovne prenášajú do času utrpenia nášho Spasiteľa. Vedú nás z Getsemanskej záhrady do domu veľkňaza Kaifáša, pred Pilátov súdny stolec a napokon až na strašnú Golgotu za hradbami Jeruzalema.
„Boží Syn nás rádi čelovíkov i nášeho rádi spasénija – kvôli nám ľuďom a pre našu spásu neváhal prijať všetko – poníženie, bolesť, ba dokonca aj samotnú smrť – aby ľudskú prirodzenosť uzdravil od toho, čo jej spôsobil hriech a daroval nám večný život. Preto sa dnes s hlbokou úctou a pokorou pokloňme Krížu nášho Spasiteľa a pobozkajme ho s vierou, láskou, nádejou a istotou, že Ten, ktorý dnes visí na Kríži a zajtra bude uložený do Hrobu, na tretí deň rozoženie temnotu smrti svetlom Svojho Vzkriesenia," povedal vladyka.
V závere tradičných večerných bohoslužieb vladyka poznamenal, že Veľký piatok je tým najposvätnejším, ale zároveň aj tým najstrašnejším dňom cirkevného roka. Je to deň, keď Boží Syn obetoval seba samého za spásu sveta. „Všetci sme dnes pozvaní, aby sme sa pred Jeho Krížom a Hrobom zamysleli nad týmto veľkým tajomstvom," priblížil vladyka a poukázal na utrpenie Spasiteľa.
„Žiaľ, nielen vtedy, keď sa toto všetko dialo, ale aj dnes zostávame mnohí voči obeti nášho Spasiteľa ľahostajní. Často žijeme tak, akoby sa tento nesmierny dar Božej lásky pre nás ľudí nikdy nestal. Veľký piatok nás pozýva zdieľať bolesť nášho Spasiteľa, ale nezostať v zúfalstve. Cirkev s istotou vie, že po Kríži prichádza víťazstvo – Vzkriesenie, lebo Christos nezostane v hrobe," doplnil vladyka.
Ako spomenul v homílii na samotný deň sviatku Paschy, Christovo Vzkriesenie bolo ohromujúcou udalosťou. Uveriť jej len preto, že o nej niekto hovorí, je veľmi ťažké. Práve preto nielen apoštol Tomáš, ale aj všetci ostatní apoštoli spočiatku neverili ani Márii Magdaléne, ani Lukášovi a Kleopovi, ani iným, ktorým sa vzkriesený Spasiteľ zjavil, až kým sa o Jeho vzkriesení nepresvedčili na vlastné oči (Mk 16, 9-13).
„Viera vo Vzkriesenie je základným kameňom kresťanstva. Nie je možné byť kresťanom a neprijímať skutočnosť Christovho Vzkriesenia. Apoštol Pavol hovorí: Ak Christos nevstal z mŕtvych, márne je naše kázanie, márna je aj vaša viera (1 Kor 15, 14). Môže sa to zdať zvláštne, ale pre nás, ktorí žijeme s odstupom viac než dvadsiatich storočí od tejto udalosti, je oveľa ľahšie uveriť vo Vzkriesenie než to bolo pre ľudí v apoštolskej dobe. Poslucháči apoštola Pavla na Areopágu v Aténach sa mu začali vysmievať hneď, ako Vzkriesenie spomenul. Niektorí si robili posmešky a iní hovorili: „Radi si ťa o tom vypočujeme, ale až inokedy" (Sk 17, 32). Pavol si uvedomoval, aké ťažké je pochopiť a prijať skutočnosť Vzkriesenia, a preto písal: My zvestujeme Christa ukrižovaného – pre Židov pohoršenie a pre Grékov bláznovstvo (1 Kor 1, 23). Prečo je teda pre nás, súčasných ľudí, uveriť oveľa ľahšie? Pretože máme k dispozícii svedectvo života Christových apoštolov a ich nasledovníkov v prvých storočiach dejín kresťanskej Cirkvi," uviedol vladyka.
V apoštoloch po Christovom Vzkriesení by podľa jeho slov nikto nespoznal tých ustráchaných a pochybujúcich ľudí, akými boli po Jeho Ukrižovaní. Po zoslaní Svätého Ducha napriek posmechu a nedôvere, prenasledovaniu, odporu a neprijatiu zo strany spoločnosti nebojácne až do svojej – väčšinou mučeníckej – smrti niesli do celého sveta radostnú zvesť o Vzkriesení.
„Ani rozvoj nových technológií, ani pokrok vo vzdelaní nerobia toto svedectvo, spečatené krvou, menej dôveryhodným alebo menej pravdepodobným. Malo by nás priviesť k zamysleniu. A zamyslieť sa znamená urobiť prvý krok smerom k viere. Metropolita Antonij Surožský hovorí: „Pamätám si, ako mi raz jeden človek povedal, že hoci vo Vtelenie verí, s vierou v Christovo Vzkriesenie sa nedokáže stotožniť. Keď som poznamenal, že je oveľa ľahšie uveriť v to, že Boh, ktorý sa stal človekom, vstal z mŕtvych, než uveriť v to, že Boh, ktorý sa stal človekom, mohol zomrieť, pozrel sa na mňa s údivom a povedal: Nikdy som o tom takto nerozmýšľal!," povedal v homílii vladyka.
Ako zdôraznil na záver homílie, možnosť prežiť tajomstvo Christovho Zmŕtvychvstania sa človeku dáva ako skúsenosť srdca. Práve toto nám dáva sviatok Paschy, práve toto nám dáva každá nedeľná bohoslužba.
„Každá svätá liturgia – nielen tá dnešná, či lepšie povedané, najmä tá dnešná – je veľkým tajomstvom, ktoré nám umožňuje stretnúť sa so vzkrieseným Christom. Pamätajme na to na každej svätej liturgii, keď sa otvoria cárske dvere a kňaz vynesie kalich so svätými Darmi na ambon. Kňaz nás vyzve: So stráchom Bóžijim i víroju pristupíte! A my všetci môžeme s bázňou, vierou a láskou pristúpiť k vzkriesenému Christovi, tak ako to kedysi urobili Jeho svätí apoštoli a zbožné ženy myronosice. Toto je jediný spôsob, ako si môžeme privlastniť ten najväčší poklad Cirkvi – samotného vzkrieseného Christa, aby sa stal aj našim: aby sme Mu rozumeli, cítili Ho a žili Ním," dodal vladyka.
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia