Ako povedal v úvode homílie metropolita Rastislav, trikrát z úst rôznych ľudí a trikrát z úst apoštolov môžeme vo svätom Evanjeliu počuť vyznanie človeka, ktorý v Christovi spoznal Božieho Syna.
„Svätý Ján Krstiteľ, ktorý pri rieke Jordán uvidel Ducha, ako v podobe holubice zostupuje na Spasiteľa, Ho ako prvý spomedzi ľudí nazval Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta a Božím Synom (Jn 1, 29.34). Lazárova sestra Marta pred vzkriesením svojho brata takisto vyznala: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Christos, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet" (Jn 11, 27). A napokon aj rímsky stotník a vojaci, ktorí boli prítomní pri Ukrižovaní, keď videli zatmenie slnka, zemetrasenie a všetko, čo sa vtedy dialo, veľmi sa preľakli a zvolali: „Toto bol naozaj Boží Syn!" (Mt 27, 54). Tieto tri svedectvá dopĺňajú tri vyznania Spasiteľových učeníkov – Natanaelovo: „Učiteľ, ty si Syn Boží, ty si kráľ Izraela!" (Jn 1, 49), Petrovo: „Ty si Christos, Syn živého Boha!" (Mt 16, 16) a Tomášovo: „Pán môj a Boh môj!" (Jn 20, 28), ktoré zaznelo práve v dnešnom čítaní zo svätého Evanjelia na prvú nedeľu po sviatku Paschy, ktorá sa v cirkevnom kalendári nazýva Antipaschou alebo nedeľou apoštola Tomáša," uviedol vladyka.
V biblickom ponímaní je podľa jeho slov nedeľa prvým dňom týždňa – dňom začiatku Božieho tvorenia – a zároveň ôsmym dňom budúceho Kráľovstva, v ktorom už čas nebude. Podľa tohto chápania je Antipascha ako ôsmy deň po Christovom Vzkriesení predobrazom budúceho Božieho kráľovstva, prvým dňom nového sveta, ktorý Christos Svojou smrťou oživil.
„Tento deň sa nazýva nedeľou apoštola Tomáša na pamiatku jeho uistenia sa o zmŕtvychvstaní Christa. Ale aj pomenovanie Antipascha – Pascha namiesto Paschy – sa spája s menom apoštola Tomáša, veď pre neho nastala Pascha – osobné stretnutie so vzkrieseným Christom – až „po ôsmich dňoch" (Jn 20, 26), teda o týždeň neskôr než pre ostatných učeníkov," priblížil vladyka.
Tomáš nebol spolu s ostatnými učeníkmi, keď sa im Iisus zjavil a dokazoval im, že nie je duch ani prízrak, ale skutočný človek, ktorý vstal z mŕtvych v tele – v tele, ktoré bolo síce premenené, zbožštené a celé sa stalo duchovným, no pritom neprestalo byť telom.
„Aké boli prvé slová, ktoré povedal Christos učeníkom, keď sa im po Zmŕtvychvstaní zjavil? Boli to slová: „Pokoj vám!" Ako naliehavo znejú tieto slová v našich dňoch, keď provokácie a rastúce napätie v medzinárodných vzťahoch spôsobujú stále nové ozbrojené konflikty. Napriek nespočetným vojnám, ktoré sa tiahnu naprieč celými dejinami, ľudstvo akoby tvrdohlavo nechcelo uznať, že budovanie je lepšie než ničenie, pokrok dôležitejší než ruiny miest a že školy a nemocnice sú omnoho potrebnejšie než zbrane či vojnové úkryty," zdôraznil vladyka.
Ako ďalej uviedol vladyka – apoštol Tomáš pri prvom zjavení Christa prítomný nebol. Keď mu ostatní učeníci vraveli: Videli sme Pána! (Jn 20, 25), odpovedal im: Kým nevložím svoj prst do Jeho rán po klincoch a svoju ruku do Jeho boku, neuverím.
„Často vnímame Tomášovu pochybnosť ako prejav slabosti. Veď na konci dnešného Evanjelia zaznievajú slová: Blažení sú tí, ktorí nevideli a uverili (Jn 20, 29). Radi sa rýchlo zaradíme medzi nich – medzi tých, ktorí nevideli a predsa veria. Na pozadí našej údajnej viery sa nám apoštol Tomáš zdá byť maloverný. On nám však pripomína prostú vec: kresťan musí pochybovať – pochybovať o sebe, o úprimnosti svojej viery v Boha, o pravosti vlastnej duchovnej skúsenosti. Pretože viera nie je naivná dôverčivosť. Boh očakáva naše otázky. Nebojí sa našich pochybností. Je pripravený počúvať naše otázky a odpovedať na ne. A čím úprimnejšia bude naša otázka – nech by sa zdala byť akokoľvek trúfalá či znepokojujúca – tým mocnejšia bude Božia odpoveď," priblížil vladyka.
Tomáš nás upozorňuje, že život podľa viery je výzvou nasledovať Christa vedome a zodpovedne. Premýšľať o Ňom. Hľadať Ho s rozumom a úprimne. Ozajstná viera sa podľa slov vladyku začína úprimnou odvahou – nebáť sa prísť ku Christovi so svojimi otázkami. Ako povedal, mnohí sa neodvažujeme položiť otázky, ktoré nás naozaj trápia.
„Bojíme sa priznať svoje pochybnosti. Bojíme sa, čo si o nás pomyslí okolie. A tak sa v našich vzťahoch s Bohom i ľuďmi hromadí nepravda – nepravda, ktorá sa skrýva za maskou zdanlivo pevnej, no v skutočnosti povrchnej viery. Mali by sme však vedieť, že žiť v sebaklame je duchovne veľmi nebezpečné. Asketická tradícia Cirkvi pozná pojem prelesť - duchovný sebaklam. Ide o stav, keď človek začína veriť vlastným predstavám o svojej svätosti, múdrosti, výnimočnosti alebo duchovnej pokročilosti. Navonok sa môže zdať zbožný, no v skutočnosti sa vzďaľuje od pravdy. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sebaklam zatvára človeku duchovné oči. Kto si myslí, že už vidí jasne, prestáva hľadať svetlo. Svätí otcovia hovoria, že najväčšou prekážkou duchovného rastu nie je slabosť, ale pýcha prezlečená za zbožnosť. Človek v prelesti si už nepripúšťa, že sa môže mýliť. Nepočúva rady druhých, nevidí svoje hriechy a postupne sa oddeľuje od pokory, jednoty a lásky, bez ktorých skutočný duchovný život nie je možný," povedal v homílii vladyka.
Človek presvedčený o svojej dokonalosti začína posudzovať a odsudzovať nie svoje reálne slabosti a hriechy, ale údajné nedostatky svojich blížnych.
„Ak človek v takomto stave zotrvá dlho, v jeho duchovnom svete „nezostane kameň na kameni" (Mt 24, 2). Všetko bude zničené – jeho dobré vzťahy s ľuďmi i úcta voči Cirkvi, v ktorej pre neho nezostane nič sväté. Môže dospieť až do stavu, keď za všetko zlé, čo sa v jeho živote alebo vo svete deje, obviní samotného Boha alebo vztiahne ruku na seba či dokonca zabije iného človeka. Prelesti – tejto strašnej duchovnej chorobe – môže podľahnúť každý, kto sa spolieha iba na vlastný úsudok. Preto je tak dôležité zachovať si pokoru a triezvosť a nájsť si skúseného sprievodcu, dôverníka a spovedníka na svojej duchovnej ceste," vysvetlil vladyka.
Cesta von zo sebaklamu je podľa neho jednoduchá, no pre človeka, ktorý ním trpí, nesmierne náročná: ochota uvidieť pravdu o sebe.
„Jedine tá môže odvaliť kameň z hrobu presvedčenia o svojej dokonalosti a vyviesť človeka na bezpečnú cestu pokory a ozajstného duchovného života. Pretože Boh vedie nie tých, ktorí si myslia, že sú dokonalí, ale tých, ktorí si uvedomujú svoju slabosť a to, že potrebujú Božiu pomoc. Práve preto je ozajstná viera taká dôležitá. Ozajstná viera – nie jej imitácie alebo falzifikáty. Tomáš nás nabáda k duchovnej odvahe: prísť ku Christovi takí, akí naozaj sme. Boh očakáva naše otázky a nebojí sa našich pochybností. Chce však, aby sme Ho hľadali úprimne. Potom sa aj nám môže stať to isté, čo sa prihodilo Tomášovi: pochybnosť sa premení na vieru a vyznanie," skonštatoval vladyka.
Osobná viera nie je podľa jeho slov niečo, čo sme ako bohaté dedičstvo dostali v Cirkvi raz navždy. „Treba ju neustále zachovávať, prehlbovať a rozširovať. Je to cesta bez konca. Kráčať po nej znamená prekonávať únavu a prekážky a víťaziť nad pochybnosťami. Je to cesta, ktorá si vyžaduje neustálu premenu človeka, neprestajný boj s hriechom a vášňami a ťažkú prácu na očisťovaní vlastnej duše. Nech nám príklad apoštola Tomáša dodá odvahu, aby sme po tejto nekonečnej duchovnej ceste – ceste od pochybností k úprimnej viere – vždy vytrvalo napredovali!," dodal v kázni vladyka.
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia