Metropolitu Rastislava privítal pri vstupe do chrámu vladyka Juraj, ktorý vyjadril radosť zo stretnutia a nadchádzajúcich spoločných bohoslužieb.
Kázňou sa k veriacim počas sv. liturgie prihovoril vladyka Rastislav, ktorý poukázal na fenomén mučeníctva v dejinách pravoslávnej Cirkvi. Ako povedal, mučenícka smrť je svedectvom viery, ktorá je umocnená nielen vyznaním slovami, nielen nejakým obyčajným všedným skutkom, ale i pripravenosťou dať za svoju vieru to najcennejšie – svoj život.
„Takáto odhodlanosť je zároveň dôkazom pravdivosti Christových slov o tom, že brány pekla Jeho Cirkev nepremôžu (Mt 16, 18). Je tiež dôkazom neochvejnej viery vo večný život. Pre pohanské vnímanie sveta bolo paradoxom, že boj s kresťanmi prvotnej Cirkvi neviedol k zničeniu Christových nasledovníkov, ale práve naopak k nárastu ich počtu. Pri tom samozrejme jestvovalo i kresťanské „hnutie odporu", ale jeho prostriedkami boli predovšetkým živé slovo, osobné presvedčenie a intenzívny duchovný život. Sv. Atanáz Alexandrijský v 33. kapitole svojich Dejín ariánstva píše: „Pravda sa potvrdzuje nie mečmi a šípmi, nie vojenskými prápormi, ale presvedčením a radou." Čo stálo za mučeníckou smrťou sv. kňaza Maxima Sandoviča, ktorého časť svätých ostatkov je uložená v tomto chráme? Vari to nebola slepá nenávisť rakúsko-uhorského oficiera, ktorý ho počas 1. svetovej vojny bez akéhokoľvek súdu prikázal zastreliť v malom poľskom mestečku Gorlice len preto, že ho považoval za vlastizradcu a ruského špióna? Vnucuje sa otázka – v čom bol zásadný rozdiel medzi kresťanskými mučeníkmi a ich prenasledovateľmi? Odpoveď jej napodiv jednoduchá – v tom, koľko lásky mali vo svojom srdci. No kým absencia lásky v kresťanských srdciach viedla na Východe ku krvavým tragédiám, akým boli pád Carihradu, vláda Ivana Hrozného v Rusku, či uchvátenie moci rôznymi totalitnými režimami, na Západe vznikla pre kresťanstvo hrozba iného druhu, zakladajúca sa na nesprávnom pochopení fenoménu ľudskej slobody," povedal v kázni vladyka.
Falošne chápaná sloboda – liberálnosť, ktorej je dovolené všetko, je podľa jeho slov v súčasnosti pre kresťanstvo najväčšou hrozbou.
„„Mäkké" násilie nad morálkou spoločnosti zatiaľ nenúti tých, čo sú verní Christovi, aby za Neho zjavným spôsobom dávali svoj život. Ale kto vie, aké poriadky o niekoľko desaťročí ustanovia deti, ktoré dnes vyrastajú v neúplných rodinách a ktorých svedomie je formované pod vplyvom veľmi svojráznej etiky? Zdá sa, že nejestvuje presvedčivá odpoveď na túto otázku, ale aby sme sa vyhli tragédii, mali by sme už dnes pevne brániť kresťanské normy a formy rodiny. Už mnoho storočí je však kresťanstvo ohrozované aj z Východu. Radikálni extrémisti sú dnes reálnou hrozbou nielen pre kresťanov, ale i pre všetkých ostatných európskych občanov. O tom nás presviedčajú i udalosti, ku ktorým dochádza súčasnosti na Blízkom a Strednom východe. Po vojne v Iraku zostala žiť v tejto krajine ani nie jedna desatina z predchádzajúceho počtu irackých kresťanov. Mnohí boli umučení, ďalší boli vyhnaní zo svojich domovov, stratili strechu nad hlavou a celý svoj majetok. Tragické udalosti, vrátane mučenia za Christovo meno, sa teraz dejú v Sýrii, kde militanti zámerne strieľajú do tehotných žien, zabíjajú deti pred očami ich matiek, unášajú, mučia a zabíjajú kresťanov," priblížil vladyka.
Ako povedal, živá skúsenosť kresťanskej Cirkvi dokazuje, že zlo nie je možné zastaviť silou zbraní. „Možno ho zastaviť len mocou Božieho slova, len vytrvaním v pravej viere. Preto by som chcel zakončiť slovami zo začiatku 12. kapitoly listu apoštola Pavla Hebrejom: „A tak obklopení toľkým zástupom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý sa nás snaží opantať, a vytrvajme v behu, ktorý máme pred sebou, upierajúc zrak na Pôvodcu a Zavŕšiteľa našej viery Iisusa, ktorý namiesto radosti, čo sa mu ponúkala, pretrpel Kríž, opovrhnúc potupou, a posadil sa po pravici Božieho trónu" (Heb 12, 1-2)," dodal vladyka.
Po skončení sv. liturgie sa všetci spoločne pomodlili pri sv. ostatkoch kňaza – mučeníka Maxima Sandoviča, ktoré sa nachádzajú v inoveckom chráme.
Vladyka Juraj sa pred lámaním slávskeho koláča a požehnaním kolyva prihovoril k veriacim a priblížil im význam týchto dvoch slávnostných úkonov.
Keďže 1. septembra 2017 uplynulo desať rokov odo dňa voľby vladyku Juraja na biskupskú katedru michalovsko-košickej eparchie, vladyka Rastislav ho v mene svojom i ostatných biskupov našej miestnej Cirkvi, ako aj kňazov a veriacich michalovsko-košickej eparchie pozdravil pri príležitosti tohto výročia a poprial mu dobré zdravie a pevnosť duchovných i telesných síl.
„Prosím dobrotivého Boha, aby aj v ďalších rokoch požehnával Vašu prácu vo vinici Christovej. Nech Vaša zodpovedná biskupská služba prinesie hojné a bohaté plody na slávu Božiu a duchovný úžitok celej Cirkvi. Buďte pre slabých posilou, pre smutných útechou, pre zúfalých nádejou podľa príkladu nášho Spasiteľa. Is pollá éti, déspota!" zaželal mu vladyka Rastislav.
Po ňom vladyku Juraja pozdravili zamestnanci Úradu ER Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie v Michalovciach.
Slávnosti ďalej pokračovali Dňom rusínskych tradícií – prehliadkou rusínskych piesní a tancov v areáli Obecného úradu v Inovciach pod názvom „Spivanočky moji".
Copyright © 2014 Prešovská Pravoslávna Eparchia