Chrámový sviatok a výročie posvätenia základného kameňa chrámu v Nižnej Jedľovej

Počas malého vchodu na sv. liturgii vyznamenal metropolita Rastislav miestneho duchovného správcu jer. Petra Bačovčina hodnosťou protojereja.

V kázni po Evanjeliu svoju pozornosť upriamil na príbeh o naimskej vdove, ktorá sa počas pohrebu svojho syna stretla s Christom.

„Táto žena prišla o všetko - pochovala svojho muža, a teraz pochováva i syna. Okrem straty milovaného človeka zažíva to najstrašnejšie, čo môže byť na tomto svete – pohreb svojho dieťaťa. Napriek tomu neupadá do zúfalstva, ale plače, lebo si uvedomuje, že smrť je údelom ľudského rodu," povedal v kázni vladyka.

Ako zdôraznil, viera, nádej a láska tejto ženy nakoniec premohli i samotnú smrť. „Christos sa k nej obracia so slovami: „Neplač!" Nimi povzbudzuje jej vieru, do jej srdca zasieva nádej a vzkriesením jej syna potvrdzuje, že pre lásku ani hranica smrti nie je neprekonateľná," priblížil vladyka.

„Pri udalosti, ktorú si dnes pripomíname – pri Pokróve Presvjatýja Bohoródicy - nešlo len o osobnú tragédiu jedného človeka, ale o nešťastie pre jedno mesto, o pohromu pre jeden národ. Konštantínopol, dnešný Istanbul, bol hlavným mestom Východorímskej ríše. Bolo to veľké, nádherné a bohaté mesto, ktoré ako magnet priťahovalo rôznych barbarských útočníkov, ktorí sa ho usilovali dobiť a prisvojiť si bohatstvo, ktoré v ňom bolo zhromaždené. V deň, kedy bolo mesto obkľúčené, keď hordy barbarských bojovníkov stáli pod hradbami a keď ľud Konštantínopola – tohto mesta Presvätej Bohorodičky – už nevidel žiadne iné východisko, zhromaždili sa všetci tí, čo mohli, do Vlachernského chrámu, aby tam Svoju nebeskú Ochrankyňu a Neporaziteľnú Vojvodkyňu prosili so slzami v očiach v celonočných modlitbách o pomoc proti nepriateľom.

A Ona prišla. Okolo štvrtej hodiny noci (okolo 22.00 podľa dnešného počítania) uvidel sv. Andrej a jeho učeník Epifán vo vzduchu prichádzať Božiu Matku, ktorá zastala uprostred chrámu nad zhromaždeným ľudom, vystrela Svoje ruky a dlho sa modlila k Svojmu Synovi. Potom sňala Svoj závoj, ktorý zahaľoval Jej hlavu a plecia, a rozprestrela ho nad ľudom, zhromaždeným v chráme. Nato zmizla, no Jej závoj ešte dlho žiaril nad prítomným ľudom, až kým nezmizol i on. Zostala však Jej blahodať, ktorá spôsobila, že na druhý deň sa všetci tí, čo obliehali Konštantínopol, nepochopiteľne a nevysvetliteľne bez akýchkoľvek bojov vzdali a odišli spod jeho hradieb. A toto sa v dejinách mesta stalo nie raz či dvakrát, ale mnoho ráz," priblížil vladyka.

Po pomazaní veriacich požehnaným olejom v závere sv. liturgie sa uskutočnil sprievod okolo chrámu s čítaním sv. Evanjelií.