Láska a jednota sú základnými prejavmi sv. Pravoslávia

Vladyka sa v kázni dotkol udalosti zo života byzantskej cisárovnej Teodory, ktorá v byzantskej Cirkvi a štáte definitívne obnovila úctu k sv. ikonám po dvoch storočiach nepokojov, vyvolaných herézou ikonoklazmu. 

„Radosť z tejto udalosti sa transformovala do dnešného sviatku. Slúžime slávnostnú sv. liturgiu a po nej osobitný moleben. V iných miestnych Cirkvách v tento deň po sv. liturgii obchádzajú so sv. ikonami chrám alebo v slávnostnom sprievode idú s nimi na námestie a slúžia ďakovný moleben tam. Takýmto spôsobom sa slávnostný ráz prvej nedele Veľkého pôstu ako Oslavy víťazstva Pravoslávia nad herézami znásobuje," povedal vladyka.

„Možno si položíme otázku, prečo práve víťazstvo nad ikonoklazmom – jednou z mnohých heréz v dejinách Cirkvi – sa rozhodli sv. otcovia osláviť ako Víťazstvo pravoslávia. O čo nenápadnejšia bola táto heréza, o to nebezpečnejšia bola. Čo hovorili ikonoklasti? Boha nie je možné zobraziť – kto sa klania ikone, klania sa modle. Toto platilo v dobe Mojžiša a celej Starej závete, kedy sa Boh ešte nezjavil v tele a preto akákoľvek Jeho podobizeň bola falošnou a klamnou a prejaviť jej úctu bolo hriechom. Avšak po Bohovtelení, po Christovom príchode na tento svet v ľudskom tele, po Jeho spasiteľnom živote a vykupiteľskej smrti na Kríži, Zmŕtvychvstaní na tretí deň a Vznesení v štyridsiaty deň na nebo, kedy bola Bohom prijatá ľudská prirodzenosť definitívne zbožštená a naveky oslávená, mohli staré zákazy o zobrazovaní Boha zostať v pôvodnej podobe? Samozrejme, že nie," povedal vladyka s poukázaním na to, že ikony zobrazujú Božie dielo spásy ľudského rodu prostredníctvom tvarov a farieb.

„Kto odmieta ikonu, odmieta samotnú skutočnosť, že Boh prijal telo a stal sa človekom. Že Ten, Ktorého nemôžu obsiahnuť nebesá ani nebesá nebies, sa nechal obsiahnuť kontúrami ľudského tela. Človek, ktorý popiera ikonu, popiera zároveň základnú pravdu, na ktorej stojí naša kresťanská viera a o ktorú sa opiera naša nádej na spásu – že Boh sa stal Človekom, aby sa človek mohol stať bohom. Práve preto víťazstvo nad touto herézou nazvali sv. otcovia Víťazstvom Pravoslávia," zdôraznil vladyka.

Ako ďalej povedal, grécke slovo heréza sa dá preložiť viacerými spôsobmi, napríklad ako svojvôľa. „Heréza je svojvoľný odklon od toho, čo nám odovzdal náš Pán a Spasiteľ Iisus Christos prostredníctvom Svojich apoštolov a čo ich nástupcovia – biskupi a sv. otcovia zachovali pre nás nehodných až do dnešného dňa," povedal.

„Základnými prejavmi pravej viery – sv. Pravoslávia – sú láska a jednota. Ktokoľvek stratí lásku, príde i o jednotu – skôr či neskôr odpadne od Pravoslávia a upadne do herézy. Sv. Písmo i sv. otcovia znova a znova pripomínajú, že bez správnej viery a zbožného života nie je možné zapáčiť sa Bohu a dosiahnuť spásu," vysvetlil vladyka.

Nakoniec vyslovil želanie, aby sv. Pravoslávie víťazilo v našich životoch nielen v túto nedeľu, ale každý deň. „Ono bude víťaziť, ak sa nebudeme hanbiť priznať a vyznať, že sme pravoslávni kresťania. Ak budeme o ňom nielen hovoriť, ale podľa neho i žiť. Keď budeme napĺňať Božie prikázania, keď sa náš každodenný život stane nepretržitou oslavou Boha, vtedy Víťazstvo Pravoslávia bude nielen raz v roku v prvú pôstnu nedeľu, ale po všetky dni nášho života. Živím v sebe nádej, že si konečne začneme vážiť všetko bohatstvo, uložené v pokladnici pravoslávnej viery, ale najmä že už konečne začneme podľa našej kresťanskej viery žiť, a takýmto spôsobom privedieme ku spáse nielen seba, ale i všetkých tých, ktorí sú okolo nás a spolu s nimi raz budeme uznaní za hodných v nekonečnej radosti nebeského Kráľovstva večne oslavovať Otca i Syna i Svätého Ducha, v Trojici jediného Boha, na veky vekov," povedal v závere svojho príhovoru vladyka.

Po skončení sv. liturgie spolu s duchovnými a veriacimi odslúžil vladyka pri príležitosti Nedele Víťazstva Pravoslávia tradičný moleben.